.::Borat Blog::.

Ráno si vstala skôr než ja. Keď som vstal ja, byt už bol prázdny. Usadal naň prach a ja som tam bol tiež ako kus usadnutého prachu. Zvonku cez polootvorené okno, na ktorom boli večer hviezdy, ku mne doliehal ranný ruch z ulice. Nedotýkal sa ma. Nechcelo sa mi ani pohnút, nechcel som narušiť túto prírodnú rovnováhu. Pozrel som na hodinky - 7:10, 7:11. Práve asi prechádzaš parkom a za chvíľu vyjdeš na asfaltový chodník pozdĺž obchodov. Kým ja tu ležím, ty kráčaš. Znie to ako koniec drámy, ale je to vlastne len začiatok, aspoň sa mi tak zdá.

Nakoniec, predsa len vstávam. Na tvojom stolíku leží malý kus papiera s textom. Napokon všetko je tu tvoje, aj stolík na ktorom ležia moje veci. Z diaľky par metrov rozoznávam tvoje písmo, ale ešte ho nejdem čítať. Pomalým pánskym krokom sa prechádzam po byte, tu sa zastavím pri handrovej bábike na gauči, tam pri umytom riade. Otvorím chladničku, ale nie som hladný, asi len so zvedavosti.

Až potom si do rúk beriem malý žltý lístok a čítam: “Dobre ráno, ..”

Ešte spíš. Nechcem ťa zobudiť, tak opatrne vykĺznem spod paplóna. Aj dnes dám variť vodu, no o niečo viac ako každé ráno. Neviem odolať rannému výhľadu z balkóna a vyleziem do čerstvého chladu sledovať hru lúčov a farieb, vznášať sa na plávajúcich oblakoch.
Voda zovrela. Viem, že kávu nepiješ, tak ti spravím čaj. Pozorujem, ako ležíš schúlený. Stratil sa akýkoľvek dravec a na jeho mieste zostalo mačiatko stočené do klbka. Za viečkami sa ti určite odohrávajú bláznivé príbehy. Túlaš sa po svojej krajine, kde si šťastný. Nechcem ťa zobudiť a rušiť sny.
Usmievam sa na teba, no ty to nevidíš. Usmievam sa, aj keď hrot ceruzky narazí na žltý papier a pošpiní ho výrazom “Dobré ráno”. Dokonca sa usmievam na teba aj vtedy, keď ťa na rozlúčku jemne pohladím po vlasoch a zatvorím dvere.