.::Borat Blog::.

Foxi s spratkovia

Takže dnešok bude trošku agresívnejší ale rovnako dobrí.
Foxi je známi bytím malých spratkov ktorí sa mu pripletú do cesty. Roz išiel okolo jeden zo strašne veľkými zubami. Foxi ho potkol spadol na zem (ten malý) zuby sa mu zabodli dozeme a nemohol ich vytiahnuť. Zem bola tvrdá a tak poriadne zatiahol. Odlepil sa od zeme ale zuby ostali zaseknuté. Dva predné zuby boli zemi a pekne stáli. Zato dostal Foxi riadne zaracha.

Druhý spratok zasa išiel tam kde nemal. Foxi doňho trošku drgol on sa zakolísal a tresol hlavu o zábradlie. Zdvihol hlavu a ostala mu tam odtlačka od železnej rúry. No ten vyzeral.

No teraz niečo o mne. Aj keď sa nerád priznávam a veľmi sa ospravedlňujem tomu chudákovi no nemal zapárať. PO chvíľi ma už dosť sr*al a tak som zobral baseballovú pálku (radi hráme baseball ale už nie tak často ako vtedy) a poriadne tresol do toho chalana do brucha. Pričom som mu zlomil rebro. A to som nechcel.

No to by sme mali. Nebudem vám písať všetky príbehy s týmito malými spratkymi no urobili sme toho veľmi veľa a dokonca som jedného zrazil autom a kvôli nemu mi zobrali vodičák.

THE END (koniec)

Tento príbeh je už vymyslený lebo som si už nevedel spomenúť na ďalšie príbehy. :)

——————————————————————–

Zvoní telefón. Natiahnem za ním ruku. Ruka cestou za telefónom zablúdi k budíku. Pozriem naň. Je pol piatej. Čo ?? Kto môže volať o pol piatej ? Zdvihnem telefón a pomaly si ho priložím k uchu. „Áno?“s telefónu sa ozval tenký hlas„ Bože, Foxi kde pre boha si mal si tu byť pred pol hodinou“ Skúsil som rozmýšľať no ničomu som nerozumel „Kto si a kde som mal byť ?“ ozval sa vzdych a hlas povedal „Veď na letisku to som ja Boro“ Položil som telefón a rozmýšľal. Zrazu ma osvietilo. Dnes sme chceli ísť do Londýna. Vyskočil som z postele. Vytiahol som vak a hádzal tam všetky veci čo som videl, s problémami som ho zavrel a polonahý sa snažil navliecť nohavice. O peť minút som sedel v autobuse smerujúci na letisko a snažil sa rozpomenúť si čo sa včera stalo. Niečo sme popíjali a potom sme išli domov. Nič viac prečo som sa na nič nevedel spomenúť? Niečo sa muselo stať. Ahá, neišli sme domov popíjali sme dlhšie než sme chceli. A dohadovali sa na prázdninách do Londýna. A potom si už nič nepamätám. Asi som zaspal. Autobus zastal. Vystúpil som a hneď si všimol mávajúceho človeka ktorí vchádzal do vchodu pre cestujúcich a ukazoval na letenky čo znamenalo že kúpil aj pre mňa. Snažil som sa utekať ale s obrovským vakom sa to nedalo. A potom…

Ležal som na nejakej veľmi mäkkej posteli. Kde do pekla som. Otvoril oči a ležal som v malej ale útulnej izbe nejakej londýnskej ubytovni. Už som tu ? Asi áno pri skrini stál Boro a vybaľoval sa. „Ako som sa tu dostal ?“ spýtal sa a pozeral do steny „V lietadle si zaspal a potom sme taxíkom došli sem neviem prečo si to nepamätáš ale už si bol hore, a potom si sa zvalil na postel a spal.“ Super, pomyslel som si. Tak som v Londýne. „Čo tu ešte robíme? poďme von.“

Prešli sme asi celí Londýn od Big Benu až po národné múzeum. Akože nechápem prečo sme tu neboli skôr. Išli sme cestou k ubytovni a ukazovali na mapu kde ešte pôjdeme. No keď sme boli 20 metrov pred ubytovňou. Zastavili sme. Pred nami stáli partička mužov s lysými hlavami. A máme problém. Pomaly išli k nám a vyťahovali baseballové pálky. Prešli dokola nás a obkľúčili nás. A ten najvyšší a s oceľovou pálkou povedal :

——————————————————————–

.: Pokračovanie nabudúce :.