.::Borat Blog::.

Ráno si vstala skôr než ja. Keď som vstal ja, byt už bol prázdny. Usadal naň prach a ja som tam bol tiež ako kus usadnutého prachu. Zvonku cez polootvorené okno, na ktorom boli večer hviezdy, ku mne doliehal ranný ruch z ulice. Nedotýkal sa ma. Nechcelo sa mi ani pohnút, nechcel som narušiť túto prírodnú rovnováhu. Pozrel som na hodinky – 7:10, 7:11. Práve asi prechádzaš parkom a za chvíľu vyjdeš na asfaltový chodník pozdĺž obchodov. Kým ja tu ležím, ty kráčaš. Znie to ako koniec drámy, ale je to vlastne len začiatok, aspoň sa mi tak zdá.

Nakoniec, predsa len vstávam. Na tvojom stolíku leží malý kus papiera s textom. Napokon všetko je tu tvoje, aj stolík na ktorom ležia moje veci. Z diaľky par metrov rozoznávam tvoje písmo, ale ešte ho nejdem čítať. Pomalým pánskym krokom sa prechádzam po byte, tu sa zastavím pri handrovej bábike na gauči, tam pri umytom riade. Otvorím chladničku, ale nie som hladný, asi len so zvedavosti.

Až potom si do rúk beriem malý žltý lístok a čítam: “Dobre ráno, ..”