.::Borat Blog::.

Ešte spíš. Nechcem ťa zobudiť, tak opatrne vykĺznem spod paplóna. Aj dnes dám variť vodu, no o niečo viac ako každé ráno. Neviem odolať rannému výhľadu z balkóna a vyleziem do čerstvého chladu sledovať hru lúčov a farieb, vznášať sa na plávajúcich oblakoch.
Voda zovrela. Viem, že kávu nepiješ, tak ti spravím čaj. Pozorujem, ako ležíš schúlený. Stratil sa akýkoľvek dravec a na jeho mieste zostalo mačiatko stočené do klbka. Za viečkami sa ti určite odohrávajú bláznivé príbehy. Túlaš sa po svojej krajine, kde si šťastný. Nechcem ťa zobudiť a rušiť sny.
Usmievam sa na teba, no ty to nevidíš. Usmievam sa, aj keď hrot ceruzky narazí na žltý papier a pošpiní ho výrazom “Dobré ráno”. Dokonca sa usmievam na teba aj vtedy, keď ťa na rozlúčku jemne pohladím po vlasoch a zatvorím dvere.

Je hlboká noc, my napriek tomu nespime. Nechám si hladiť svoju ruku tvojou. Mam rad ženske ruky. Štíhle, ženské prsty mi jemne hladia dlaň. Chvíľami mávam pri tom pocit, že len ženské ruky, tie gotické božské ruky dokážu dávať veciam ten správny zmysel už len tým, že veci uchopia. Vždy som si potom predstavoval, že by som chcel byt tou vecou, a teraz nou nie som a dotýkajú sa ma. Aké neskutočné …
Na prste malý prsteň. Od neho vedu žilky priamo k srdcu. Hovori sa, že človek cíti srdcom … ktovie prečo?! Ja si srdce ani necítim.
A tak som ti začal rozprávať o dávny časoch: “Kedysi dávno, keď ešte Zem nebola taká ako dnes a Mesiac svietil na modro, bolo okolo môjho kráľovstva veľké jazero. Na jeho druhej strane bol veľký mlyn a v ňom žilo malé dievčatko. Keď som prišiel k moci, ona sa práve narodila. Keď som razil nove mince a písal nove zákony, ona vyrastala v tom krásnom svete. Dal som jej meno. Volala sa …”
Do noci sa ozýval len môj hlas a ako ustával tvoj klepot na mojej dlani, aj môj hlas utíchal. Až sa konečne noc stala nocou.